Alice Cooper Band – Ryan Roxie

RYAN ROXIE: ALICE COOPER VŽDY PREKRAČUJE LIMITY, ALE NIKDY TO NIE JE PRÍLIŠ

Takmer tri dekády hráva po boku Alicea Coopera, hral aj v Slashovej kapele Slash’s Snakepit či v kapele Gilbyho Clarkea. Gitarista RYAN ROXIE nie je žiadny nováčik, má aj svoje sólové albumy či kapelu Roxie 77 a okrem hviezdenia na pódiu stíha aj množstvo iných aktivít ako podcast alebo rozhlasové moderovanie. Počas vystúpení na seba púta pozornosť nielen gitarovým talentom, ale aj svojím imidžom a charizmou.

Aj to bol dôvod, prečo som sa ho chcela opýtať na spoluprácu s Aliceom Cooperom, ich prvý koncert, nacvičené predstavenia či posledný album Road. Príležitosť prišla priamo v Bratislave pred ich koncertom a Ryan nemal problém porozprávať aj o Nite Strauss, živote na turné, jeho sociálnych sieťach či plagátoch v jeho detskej izbe.

Tvoj prvý koncert s Aliceom Cooperom v Cabo Wabo bol nahraný a vydaný ako živý album A Fistful Of Alice alebo neskôr ako Live At Cabo Wabo ‘96. Pozrieš si to niekedy tak z nostalgie? A vidíš na sebe, či si bol počas vystúpenia vystresovaný alebo neistý?

Bolo to moje prvé vystúpenie, prvýkrát som bol naozaj na pódiu s Aliceom Cooperom. Síce bol na skúškach na nahrávanie dole v Cabo Wabo, ale nikdy nebol na pódiu, chodil okolo, aby videl uhly toho, ako sa to malo natáčať. Takže sme spolu na pódiu až do tej noci nehrali. A mali sme hostí ako Slash, s ktorým som neskôr hral v kapele, Rob Zombie, s ktorým sme sa spriatelili, a Sammy Hagar. Všetci títo vzácni hostia prišli, takže to bol veľký tlak. Ale keď to teraz občas VH1 vysiela ako akúsi klasickú rockovú reedíciu tejto šou, sledujem to a vždy budem mať veľmi pekné spomienky. Pretože ten prvý koncert bolo všetko, čo nám bolo sľúbené. A povedali, pozri, v tomto roku, 1996, urobíš jedno vystúpenie a jedno turné, potom už nie je nič sľúbené. A našťastie, možno to bolo tou šou, možno to bolo tým turné, otvorilo to dvere tomu, aby som s Aliceom odvtedy koncertoval každý rok a nikdy sme nevynechali ani rok.

Pamätáš si tie pocity chvíľu pred vstupom na pódium pred tým koncertom?

Je to jeden z tých bodov vo vašom živote, keď staviate veci do pozície, aby sa zmenili. Všetka tá práca a príprava, ktorú ste vložili do učenia sa piesní, všetky tie roky hrania v kluboch a príprava na tú chvíľu a vystupovanie… Viete, čo máte robiť, ale je len na vás, aby ste vykročili a robili to, čo vás robí výnimočným. A myslel som na to v tej chvíli. Povedal som si, že to môže byť pre mňa moment, ktorý mi zmení život, pretože ma naštartuje na cestu, na ktorej by som mohol byť aj o 30 rokov neskôr. Koľko je to rokov? Od roku 1996. Je to skoro 30 rokov, však? Páni. Takmer po 30 rokoch to stále robím. Takže áno, povedal by som, že som bol nadšený. Vždy som nadšený. Nikdy nie som nervózny, ale vždy vzrušený predtým, ako vystúpim na pódium. A teraz, keď idem na pódium s Aliceom, som vďačnejší, že tam vidím publikum aj po toľkých rokoch. Takže si uvedomujem, aké mám šťastie, že som v tejto pozícii. Ale pri tej prvej šou v Cabo Wabo som si povedal, že sa musím dostať do tej pozície. A myslím, že tá noc bola… Skončilo to ako solídny výkon. Kapela bola v ten večer veľmi dobrá. A nakoniec sme to vydali ako album a video. Len veľmi málo ľudí si môže pozrieť svoje úplne prvé vystúpenie s významným umelcom, ako to dokážeme s týmto albumom Fistful Of Alice.

Keď sme pri rokoch a spomínaní… Debutový album Alice Coopera vyšiel pred 55 rokmi. Pamätáš si, kedy si prvýkrát počul tento album?

Nepamätám si, kedy som prvýkrát počul ten prvý album Alice Coopera, ale môžem ti povedať, že prvýkrát som Alicea Coopera počul, keď som mal 17 rokov a presťahoval som sa do Los Angeles. Snažil som sa ako najlepšie som mohol, aby som bol pracujúci hudobník. A mal som spolubývajúceho Johnnyho Holidaya, ktorý hral v kapele, bol v tom čase hviezdou a bol veľkým fanúšikom Alicea Coopera. Tak ma navnadil na album Welcome To My Nightmare. To bola prvá hudba Alicea, ktorú som kedy počul. Samozrejme, vždy som poznal Schools Out, I’m Eighteen a všetky pôvodné veci, ale ponoril som sa do albumu Welcome To My Nightmare a vďaka tomu som sa stal tiež fanúšikom. A to bolo dávno predtým, ako som ho stretol.

Vedel som, že chcem hrať na veľkých pódiách a chcel som vidieť svet hrajúc hudbu. A vždy hovorím, že som sa chcel stať tými plagátmi na mojej stene. Plagáty na mojej stene boli vtedy kapely ako Mötley Crüe, Cheap Trick. Myslím, že som tam mal dokonca Roda Stewarta. Ale Alice Cooper, tam bolo vždy trochu temnoty. Bol veľmi temný, alternatívny a neviem nájsť lepšie slovo, tak poviem strašidelný. Takže moja mama mi nedovolila dať si jeho plagáty na stenu.

Poznám prípad, kedy mama rozstrihala synovi tričko s Aliceom, pretože sa jej nepáčili jeho oči.

Wow, povedzme si úprimne,…

…pokračovanie rozhovoru na www.prorocker.sk